Mitanov biograf Tomáš Horváth píše, že tento program má aj signifikantný vzťah k Mitanovmu vlastnému dielu. Rané Mitanove poviedky tvoria skutočne rébusy, ktorých funkciou je takpovediac spoznanie seba samého. Prvotina Oáza s jabloňami, silne ovplyvenená prózou J. D. Salingera Kto chytá v žite, hovorí ešte o pozitívnom spoznaní dvoch mladých ľudí. Sebaspoznávanie má však u Mitanu neskôr aj temné stránky, autor vnáša do svojho diela deštruktívne i erotické napätie. Erotika a morbídnosť sú, mimochodom, typické pre mnohé Mitanove diela, aj pre tie, ktoré písal neskôr. Niektoré poviedky (a čiastočne aj romány) sa odohrávajú na cintorínoch (obľúbené Mitanove literárne dejiská). Rébus Mitanovho diela má často absurdnú štruktúru a otvorený koniec. Zreteľný je tu aj vplyv Franza Kafku. Tak ako u Kafku, aj u Mitanu je ústredný konflikt len ťažko definovateľný. Napríklad v poviedke Horúce popoludnie (zo zbierky Psie dni) opisuje absurdnú situáciu v krčme: Protagonista je krčmárom prinútený objednať si niečo iné, než čo pôvodne chcel – autor opisuje postupný vznik atmosféry teroru. Tak ako v tejto poviedke, aj v iných Mitanových prozaických dielach sa pointa nachádza mimo diela, a od čitateľa sa vyžaduje aktívna spolupráca. Iným prvkom jeho prózy je agresivita (napr. v poviedke V električke ide o „mimovoľný“ koitus v preplnenom dopravnom prostriedku). Tieto prvky – konflikt, agresivita, absurdita, „rébusový“ charakter príbehu – nájdeme aj v neskoršom Mitanovom diele. Konfliktnú štruktúru má aj jeho novela Patagónia, v ktorej ide o vzťahový trojuholník. Konflikt, agresivita a absurdita sú typické aj pre poviedky zo Slovenského pokra, kde sa nachádza aj škandalózna poviedka Viki a Kiki (autor tu didaktickým štýlom opisuje prípad sodomie). Román Koniec hry sa považuje za psychologické a realistické dielo, no aj tu dominanuje brutalita (hlavná postava, režisér Slávik, zavraždí svoju manželku). Nasledujúci román Hľadanie strateného autora, jedna z kultových kníh slovenskej literatúry začiatku 90. rokov, už nemá tradičnú románovú štruktúru – je to (postmoderná) koláž rozličných textov; príbeh mizne, v centre pozornosti sa ocitá sebareflexia. Sebareflexia je centre pozornosti aj v jeho „pararománe“ (Mitanov vlastný termín) Návrat Krista, v montáži fiktívnych dokumentárnych textov, ktoré sú skombinované s (pseudo)teologickými reflexiami. Mitanov biograf T. Horváth vidí dielo Návrat Krista v literárnej tradícii apokalypsy. Tento „pararomán“ však zaujíma v celkovej autorovej tvorbe len marginálne postavenie. To isté možno povedať aj o jeho dvoch zbierkach poézie, ktoré kritici i čitatelia považujú skôr za výnimky; pre Mitanove básne je charakteristická takisto silná sebareflexia, najdôležitejšími topoi sú tu smrť, noc, ohrozenie; zbierka Maranatha (aramejsky „príď, Pane“), ktorú autor vydal už pod menom Dušan Krist Mitana, sa pohráva najmä s biblickou žalmovou tradíciou. Narodil sa v roku 1946, študoval novinárstvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, po roku však prestúpil na VŠMU, kde študoval filmovú a televíznu dramaturgiu. Strednú školu absolvoval v roku 1964 v Novom Meste nad Váhom, potom rok pracoval manuálne v rodnej dedine. V roku 1965 študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, po roku prestúpil na filmovú a televíznu dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení (1967-72). životopis Do literárneho života sa Dušan Mitana zapojil otvoreným listom básnickej skupine Osamelí bežci, publikovaným v Mladej tvorbe. Debutoval poviedkou Oáza s jabloňami v Mladej tvorbe v roku 1965 a od roku 1967 bol externým redaktorom tohto časopisu. Od roku 1973 pracoval ako redaktor časopisu Romboid, zo „znormalizovanej“ redakcie však v roku 1975 odišiel a odvtedy žije v Bratislave ako spisovateľ „na voľnej nohe“. Dušan Mitana patrí do súčasnej slovenskej prózy. Ako jeden z prvých písal experimentátorskú postmodernistickú prózu v slovenskej literatúre. Knižným debutom Psie dni (1970) sa zaradil do silnej generácie spisovateľov, ktorí v tomto desaťročí razantne vstúpili do slovenskej literatúry. Príbehy vychádzajúce z bežných životných situácií obsahujú iracionálny motív, ktorý ich mení na poviedky s tajomstvom. Tajomstvo je prostriedkom gradácie či dokonca ako jeho pointou. Závery poviedok je preto možné interpretovať rôznymi spôsobmi, sú otvorené a nejasné. V novele Patagónia (1972) Mitana nadviazal na druhú líniu svojich debutových próz. Tento ľúbostný príbeh s mnohými autobiografickými prvkami je akoby dokumentom o „ľahkosti bytia“. V Nočných správach (1976) sa opäť do popredia dostáva absurdita a ireálno. Touto knihou zavŕšil Mitana hodnotovo veľmi produktívne obdobie – jeho pripomenutím bolo súborné vydanie poviedok Na prahu (1987). Ešte predtým však po niekoľkoročných odkladoch vyšiel spoločenskokritický román s detektívnou zápletkou Koniec hry (1984), ktorý vyznieva ako kritika morálneho stavu spoločnosti v poslednom desaťročí totalitného režimu. Svojrázne komponovaná kniha úvah, esejí, štúdií, slovníkových hesiel, lekárskych diagnóz a poviedok Hľadanie strateného autora (1991) je ukážkou postmodernej literatúry so všetkými atribútmi, ktoré k takémuto písaniu patria – od použitia princípu žánrovej koláže a medzitextového nadväzovania (príbehové zložky sa striedajú s esejistickými, nájdeme tu texty vložené do iných textov) až po sebareferenčné odkazovanie textu, v tomto prípade odkazovanie na samého autora, ktorý sa vraj stratil. Knihy poviedok Slovenský poker (1993), Patagónia (1994), Prievan (1996) sú tematicky rámcované súčasnosťou. Týmito zbierkami zároveň dokázal, že ťažisko jeho tvorby je práve v tomto žánri. Poviedky ozvláštnil skeptickým humorom. Mitana je aj autorom dvoch kníh poézie Krutohry (1992) a Maranatha (1996). Výber z rozhovorov a spoločensko-kultúrnych úvah z rokov 1990 - 1998 dostal knižnú podobu pod názvom Pocity pouličného našinca (1998). Knihou Návrat Krista (1999) Mitana štylisticky nadväzuje na Hľadanie strateného autora. Môj rodný cintorín (2000) sa svojho vydania dočkal až po tridsiatich rokoch. Pamäti začal Mitana písať dva roky pred vydaním svojho debutu. Prvý fragment vyšiel v časopise Mladá tvorba v roku 1968 pod názvom “Hrob ako stvorený pre svadobnú noc”. Druhá kapitola mala byť uverejnená v roku 1970 v poslednom čísle Mladej tvorby, ktoré však “vďaka normalizácii” bolo zošrotované. Opisuje v nej kľúčové obdobia života, prežité so svojou rodinou, vo svojej rodnej obci, na svojom rodnom cintoríne, ktoré osudovo poznačili jeho budúci život i tvorbu. Dušan Mitana je aj autorom básnických zbierok Krutohory (1991) a Maranatha (1997) a scenárov k viacerým televíznym filmom podľa literárnych predlôh iných autorov. Tvorba Psie dni (1970) Patagónia (1972) Nočné správy (1976) Koniec hry (1984) Na Prahu (1987) Krutohory (1992) Hľadanie strateného autora (1991) Slovenský poker (1993) Prievan (1996) Maranatha (1996) Pocity pouličného našinca (1998) Návrat Krista (1999) Môj rodný cintorín (2000) Krst ohňom (2001) Scenáre: Škola lásky (1973) Dynamit (1974) Plukovník Chabert (1976) A pobežím na kraj sveta (1979) – podľa knihy Márie Ďuríčkovej